shaggyho blog

Keby som mal možnosť vrátiť sa o 15 rokov a zabrániť jednej pani, aby vošla pred idúce auto, môj život by možno bol teraz iný. Lenže tú možnosť nemám, nemám možnosť nič zmeniť.

Som bezmocný.

Už pomaly začínam vyrastať z potreby zachraňovať svet. Stále mám nutkanie ochraňovať slabších. Bohužiaľ som natoľko bezmocný, že som začal túto potrebu zatláčať do úzadia. Zíde z očí, zíde z mysli. Prestal som pozerať správy v televízii a tým som potlačil svoj pocit bezmocnosti.

Lenže sa to nedá úplne ignorovať. Hlavne keď ide o vašich najbližších. Nehovorím o „fyzickej“ ochrane svojich blízkych. Aj keď to nemôžem povedať na 100%, toto je oblasť v ktorej som celkom sebestačný (a ak nie sám, tak aj s pomocou mojich „blízkych“). Ako rád vravím – mňa môžete urážať koľko len chcete, ale ak ublížite mojim blízkym (je jedno či ide o rodinu, alebo o pár veľmi dôležitých ľudí), tak to bude posledná vec, ktorú urobíte.

Bohužiaľ svet nie je čierno-biely. A svoju bezmocnosť si naplno uvedomíte, ak chcete pomôcť niekomu, kto je pre vás nesmierne dôležitý a pritom nemáte ako. Môžete sa snažiť ako len chcete, neexistuje nič na svete... žiaden skutok, žiadne slová, ktoré by pomohli.

A to je tá pravá bezmocnosť.

Pozerať sa ako milovaná osoba trpí. Trpí a odmieta vašu pomoc. Nečudujem sa, aj ja mám vo zvyku uzavrieť sa do seba. A rovnako viem, že to nepomáha. Takže časom, keď všetko prebolí (naozaj všetko prebolí, len niekedy to trvá večnosť), zostanú len spomienky na osoby, ktoré vám chceli pomôcť. Aj keď ste ich odmietli, teší vás, že stáli po vašom boku.

To je to jediné čo môžem ja urobiť, stáť po jej boku. Aj keď ma odmieta, som tu a budem tu pre ňu, nech vie, že v tom nie je sama. Možno potom si nebudem pripadať tak bezmocný.

Teraz si však pripadám unavený, keďže „ťahám“ 21 hodín v kuse. Lúčim sa s vami a idem spať...

váš uťahaný a bezmocný shaggy

P.S. prvý krát si píšem článok vo Worde a až potom ho hodím na blog... robím to však z čisto praktických dôvodov - nedarí sa mi prihlásiť na blog a ak by som to nechal na zajtra, tak by som zabudol, čo som to vlastne chcel. A to by bola škoda.

...nakoniec sa mi predsa len podarilo prihlásiť, takže som to aj stihol pridať na blog :-)