shaggyho blog

Pre všetkých, ktorí by ma nepoznali, tak pochádzam z Bratislavy. Presnejšie z Petržalky, prežil som tu celý svoj život.
Niekedy si len tak chodím po internete, čítam veľmi zaujímavé a poučné články na stránkach našich bulvárnych denníkov. A čítam si aj zaujímavejšie komentáre k týmto článkom. Tam je vždy plno "paštekárov", ktorí si chcú rypnúť do Bratislavčanov (aj keď to s článkom priamo nesúvisí).
Áno, volám ich paštekári, lebo majú jednu spoločnú vlastnosť - vždy nadávajú na nejakých fiktívnych paštekárov. Mali by si uvedomiť, že vlastne nadávajú na seba, oni sú tí, čo o tom stále hovoria - tým pádom pre mňa paštekári.

Pozrime sa na tento problém bližšie:
Tréner mi povedal, že až po jeho príchode do Bratislavy si začal so sebou brávať na cesty rožky a paštéku. Takže sme podľa neho paštekári. He he, od neho to sedí, od Martinčana... Martinčania sú taký svojský "kmeň" keďže napríklad obyčajné keksíky nazývajú Doboška (nikto normálny nevolá Doboškou nič iné ako pravé Dobošove rezy). Ale mám ich rád. Aj kvôli trénerovi, aj kvôli pár ľuďom čo poznám aj kvôli tomu, že som v tom meste nechal časť zo seba (pár kvapiek krvi).

Ale neodbiehajme od témy...

Takže príde si jedného dňa zmätený východniar (pozn. autora. - východniar je pre mňa človek žijúci na východ od Bratislavy,  čiže prakticky každý... okrem záhorákov). A tento východniar navštívi po náročnej ceste obchod. Viete ako si žijeme tu v Bratislave - máme peňazí, že nevieme čo s nimi a podľa toho vyzerajú aj naše obchody. Tak sa ten nešťastný človiečik, ktorý predtým nevidel nič podobné, nevie spamätať z toho šoku. Obchod a v ňom plno jedla, nádherných obalov a neviemčohoešte. My Bratislavčania sme sa naučili, že nie všetko čo má nádherný obal musí byť to najlepšie. Väčšinou sa tie naozaj chutné jedlá nachádzajú v nenápadných, ničnehovoriacich obaloch.
Ale taký človiečik na východ od Bratislavy to nevie. A väčšinou prvé čo mu padne do oka v obchode sú nádherné, ligotavé obaly od pašték. Tak ich naberie pár do košíka, kúpi k tomu rožky a hybaj ho na internát/ubytovňu/privát.
Ono to potom iba pokračuje a z nich sa stávajú praví a nefalšovaní paštekári.

A kto teda toho môjho trénera naučil brať si so sebou na cesty rohlíky a paštéku?

No predsa paštekári. Paštekári východniari. Ja by som ho nič také nemohol naučiť, moje stravovacie návyky by to proste nedovolili. Ak sa chystám niekam, kde viem, že nebude možnosť zakúpenia jedla, tak si určite neberiem paštéku a rožky. Skôr je to tuniak v konzerve, ementál, maďarskú salámu, croissant a podobné pochúťky.

Dostávame sa k jadru problému.

Celý tento kolobeh prichádzania ľudí do Bratislavy končí tým, že ich začnú nazývať paštekármi. Ich vlastná krv! Nehanbíte sa? Nám Bratislavčanom by to mohlo byť jedno, ale nie je. Aj keď sa nás to netýka, sme predsa Slováci a my máme radi všetkých svojich spoluobčanov, nezáleží či sú CPčkari-paštekári, alebo CPčkari-závidiaci.
Ak naozaj tak veľmi závidíte svojim bratom a sestrám, stačí povedať. Urobím verejnú zbierku a my, Bratislavčania ukážeme, že nie sme zlí. Poskladáme sa na kamióny pašték a pošleme vám ich priamo domov. Takže nebudete musieť chodiť do Bratislavy objavovať čaro obchodov a nebudete musieť ani závidieť svojim rodákom. Súhlasíte?

váš "tuniak, ementál a croissant konzumujúci" shaggy